Dieťa ostane.

Autor: Mária Šandalová | 22.5.2011 o 21:00 | (upravené 22.5.2011 o 21:06) Karma článku: 8,19 | Prečítané:  1416x

Pondelok. Prvý deň v týždni (aspoň v našej kultúre), pre mňa vždy znamenal ťažké ranné vstávanie, ale o to krajší deň. Do teraz si to pamätám. Vstať, najesť sa, umyť zuby. Vždy sa obliekam až po týchto stereotypoch, aby som sa nezašpinila jedlom, ešte stále sa mi to niekedy stáva, napr. práve pri jedení paradajky. Je všade len nie tam , kde by mala byť.

 

Oblečená prechádzam cez ulicu a stretávam ďalšie deti. Všetci sa zdravíme a nikto nie je smutný, že musí ísť do školy. Tešíme sa na hlúposti, ktoré zas určite vyvedieme, a na hodiny v škole, ktoré sa začínajú vždy tým, že sa celá trieda postaví na pozdrav učiteľovi a zapíšu sa chýbajúci žiaci.

Hodiny, na ktorých budeme určite sledovať ručičky na hodinkách a čakať, kedy zazvoní. Počúvať od učiteľa to staré, známe: „ Zbytočne sledujete hodinky! Vôbec vám to nepomôže, čas neposuniete. „ A keď konečne zazvoní, rozbehnúť sa dole po schodoch v drevákoch. ÁNO, nemá sa to. Veď sme stále upozorňovaní: „ Ponáhľaj sa pomaly!“ My len kývneme rukami a robíme si ďalej to, čo sme si zaumienili. Naháňame sa. Naťahujeme. Smejeme a potom plačeme. Malé prestávky boli vždy na to.

Naša obľúbená hodina boli vždy „technické práce“, mali sme sa údajne naučiť hrabať lístie a zašívať ponožky. Namiesto toho sme sa naučili tváriť sa, že niečo robíme, a keď stále prichádzal učiteľ na kontrolu, tak sme sa všetci rozbehli na svoje miesta. Nie vždy sa to podarilo a sem tam sa prihodil aj nejaký úraz s hrabľami.

Nenávideli sme Hudobnú výchovu, pretože sme boli vždy nútení spievať pred tabuľou „ Červený kacheľ biela pec“ a neznášali sme už len tú melódiu. Je celkom vtipné, že text tejto piesne si pamätám najviac a s úsmevom spomínam na tieto hodiny.

Po škole sa každý rozutekal domov na obed a poobede sme už  hrali skrývačky, lozili po stromoch, robili si „bunkre“ a žuvali Pedro žuvačky alebo jedli vodové nanuky. Mali sme dosť pohybu, kamarátov a nemali sme násilnícke sklony. Nehrali sme počítačové hry, nestrieľali sme sa, miesto toho sme hrali „Hádaj, na čo myslím“ a „Meno, mesto, zviera, vec“. Mali sme bohatšiu slovnú zásobu a vedeli sme sa vynájsť.

Zažili sme si toho celkom dosť a myslím si, že to boli najkrajšie detské časy, nevinné časy. Kedykoľvek môžem stretnúť niekoho zo starých kamarátov a vždy si máme, čo povedať a posmiať sa na tom všetkom, čo sme vyviedli a ponadávať na dnešné deti.

Veľmi by som chcela, aby toto všetko zažili aj naše deti. Také nádherné detstvo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?