Nevedieť, čo so sebou znamená, že neviete obsedieť na zadku a neustále vás niečo láka von. Slnečné lúče sa predierajú cez okno ku mne do bytu. I keď som toho mala nesmierne veľa naplánovaného, nepohrdnem. Oblečiem si bundu a vybehnem von.
Usmievam sa do slnka a vlasy si úplne zbytočne dávam každú sekundu za uši. Aj tak mi ich vietor zas rozfúka. Prechádzam sa chodníkmi a zbieram orechy zo zeme. Šliapnutím na orech sa mi ihneď vybaví minulosť. Ako dieťa som nikdy nevedela odhadnúť správnu silu šliapnutia, respektíve som skôr po nich skákala. Potom mi bolo vždy ľúto ... Dnes mi to ide už lepšie. Zohnem sa po orech, olúpem ho (ako kedysi) a hodím do úst. Dlho som nejedla orechy.
Vykračujem si vlastným smiešnym štýlom a obzerám sa okolo. Cítim rôzne vône. Prírodu, orechy, aviváž, či prací prášok. No nikde nikoho nevidím. Trochu smutné, v takýto krásny deň sedieť doma. Asi to bude tým, že dnešní ľudia majú iné hodnoty. Radšej si pozrú dobrý film, zatiaľ čo ich deti sa hrajú vo svojich detských izbách alebo na preliezkách za blokom. Kde zažijú obrovské dobrodružstvá, na ktoré nikdy nezabudnú. Deti v lese ešte neboli, po orechoch ešte neskákali, nerobili z blata torty a slovo „stopzem“ si nevedia vysvetliť. Jeseň neznášajú lebo je už zima, takže na to, aby mohli ísť von by ich musela mama obliekať pol hodinu a to sa jej nechce. Okrem toho, mama má depresiu, ako sa na jeseň patrí (v každom filme). Zabúda na to, že všetko bude práve také, ako si to sama urobí...
Aká je jeseň pre vás?